štvrtok , 16 august 2018
A huge collection of 3400+ free website templates JAR theme com WP themes and more at the biggest community-driven free web design site

STO ROKOV, KTORÉ OTRIASLI SVETOM

V novembri 1917 Októbrová revolúcia v Rusku otriasla svetom a zmenila 20.storočie.

Ponúkla systémovú alternatívu. Utópiám, snívajúcim o sociálne spravodlivej civilizácii, dala reálne obrysy. Nič nemohlo viac rozčúliť vládnuce elity, ako praktické potvrdenie, že „iný svet“ je možný. Od počiatku pokusu o iný svet sa oligarchovia snažili nový režim všetkými spôsobmi diskreditovať a zničiť. Politicky, vojensky i ekonomicky. Sedemdesiat rokov pokusov, v ktorom vyskúšali temer všetko (utopiť v krvi, vyčerpať ekonomicky, politicky rozložiť) systém vydržal a dokonca obmedzil euroatlantickú hegemóniu, vydržiavanú stáročiami otrokárstva a kolonializmu. Bipolárny svet stabilizoval temer na päťdesiatročné obdobie mier v Európe a lokálne konflikty (Kórea, Vietnam, Kuba) sa končili politickými dohodami . Sovieti vytvorili blok, s rozsiahlou hospodárskou a politickou kooperáciou a zmenili pomery vo svete – rozložili koloniálny systém imperialistických veľmocí, naštartovali emancipáciu tretieho sveta.

Hnilý kút Európy, zaostalé cárske Rusko,  sa zmenilo na modernú veľmoc, ktorá vyslala prvého človeka „k hviezdam“ a politicky dominovala  20. storočiu.
Koniec reálneho socializmu a reštaurácia kapitalizmu je matéria na osobitnú štúdiu. To, že režim odolal sedemdesiat rokov vojenským intervenciám, ekonomickým blokádam nasvedčuje, že určujúca bola jeho sebadeštrukcia koncom osemdesiatych rokov. Išlo najmä o postupnú revíziu a nakoniec úplnú stratu vízie – ideálu komunistickej spoločnosti. Stranícka gerontokracia potom už príliš unavovala verejnosť svojimi omylmi a čoraz zúfalejšou propagandou. Naviac – v snahe redukovať príťažlivosť sovietskeho režimu-  Západ rozvíjal  „sociálny štát“. Vznikla tak ilúzia, že návrat autentického kapitalizmu je vylúčený, „Spoločný európsky dom“ Východu a Západu je možný, a lepší socializmus ( s „ľudskou tvárou“?) je na dosah. Nomenklatúra, bez politického názoru,  odovzdala moc, vedomá si, že jej schopnosti bude nový režim nutne potrebovať  a oni svoje výsadné politické postavenie konvertujú na reálne vlastníctvo verejného majetku. Vcelku racionálne sa domnievali, že získajú nepoznané pôžitky západného konzumného kapitalizmu..
Reštaurácie sú historicky obvyklé, normálne reakcie spoločnosti na zásadné civilizačné inovácie. A reštaurácia kapitalizmu je síce nákladná a možno tragická zákruta dejín, ale nič viac. Logika kapitalizmu ( diktát zisku) ho permanentne posúva k neodvratnému zániku. Od imperialistického štádia, od pokusu vytvoriť globálny systém, ovládaný finančnou oligarchiou k nevyhnutnému všeobecnému kolapsu. Ekonomická kríza (z nadvýroby), finančná kríza (z úžery a nezodpovednej emisnej a menovej politiky), ekologická kríza (vyčerpanie energetických, surovinových zdrojov a deštrukcia prírody) sociálna kríza (roztváranie sociálnych nožníc a zbedačovanie miliárd obyvateľov) sa prejavujú v permanentnej politickej kríze a v medzinárodnom terorizme. Zvrátená logika nadbytočnej populácie a neriešiteľných kríz robí vojnový konflikt reálny.
Aj v mrazivej ruskej noci v októbri roku 1917 rozhodlo úspechu revolúcie viac, ako boľševická odhodlanosť a triedne presvedčenie, dezilúzia verejnosti z kapitalizmu. V Rusku, z cárskeho režimu a neschopnosti liberálnych a sociálnodemokratických elít situáciu riešiť. Naozaj moc ležala na schodoch Zimného paláca. Slepými výstrelmi z Auróry a niekoľkými zauchami kadetom sa Lenin a jeho priatelia dostali k moci. Cár reprezentujúci neschopný, krutý a hlúpy režim stratil nezmyselnými jatkami na frontoch I. svetovej vojny akýkoľvek rešpekt a celý aparát mohutného impéria nemal silu ani program k návratu. Liberáli – sa ukázali – nie prvý, ani poslednýkrát – ako neschopní politici. Kerenského vláda mala jediný program – ako si nakradnúť, a čo sa ešte dá v zdevastovanom Rusku „odmontovať“ ( podobnosť so súčasnosťou možno nie je náhodná). Lenin priniesol nielen novú – marxistickú doktrínu – ale uplatnil aj nevšedný politický talent. Hoci prišiel do Petrohradu už na jar 1917, no odmietol radikálov a v Aprílových tézach vyzval k trpezlivosti – chcel, aby sa liberálny, sociálnodemokratický režim zdiskreditoval „vlastnými silami“ a sám odišiel do Fínska uvažovať nad krokmi a riešeniami ako prevziať a stabilizovať moc. Americký novinár John Reed v reportáži „Desať dní, ktoré otriasli svetom“ dokumentuje politickú genialitu, s akou Lenin riešil situáciu, po prevzatí moci. Boľševici okamžite uspokojili verejné očakávania – vydali Dekrét o mieri s okamžitým prímerím, stiahnutím a návratom veľkej časti vojsk domov. A Dekrétom o pôde uskutočnili tisícročný sen ruských mužíkov – „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú!“ Heslo „všetku moc sovietom“ bolo zrozumiteľnou politickou odpoveďou na korupciu parlamentného systému a dekadenciu cárskeho absolutizmu. Na škodu veci následná britsko-francúzska intervencia a biely teror si vynútili riešiť dilemu – či občiansku vojnu budú riadiť insitné, neskúsené „soviety“ alebo profesionálni revolucionári. Ak nemala byť revolúcia utopená v krvi, siahli (zahraničným exilom, dlhým bojom proti cárizmu) vyskúšaní boľševici k obmedzeniu moci sovietov a vznikla „téza“ o revolučnom predvoji- straníckom aktíve.
Domnievam sa, že jedine Lenin bol schopný ( a mal politickú silu) tento systém kontrolovať a korigovať. Keby fungovalo historické „keby“ vedeli by sme čo všetko ovplyvnil atentát v septembri 1918 ( Kaplanová výstrelom do krku Lenina vážne zranila a postupne sa jeho stav zhoršoval, od jesene 1921 bol z praktickej politiky temer vyradený, zomiera v roku 1924).
V revolúcii sa pochopiteľne stretávajú aj motívy rozdielnych záujmových skupín. Aj preto sa často uvádza vplyv sionistickej lobby na vývoj v Rusku. Nesporne po Svetovom sionistickom kongrese (1897) bolo cárske Rusko jeho jediným jasným oponentom. Sionisti nevedeli prehhltnúť „úspech“ Protokolov sionských mudrcov, produktu cárskej kontrapropagandy. To vážne ohrozovalo záujmy a plány kongresu a najmä bankárov v jeho pozadí. Preto nielen Kerenský, ale zrejme aj Leninovi boľševici získali ich podporu. Je známe, že dokonca americký prezident W. Wilson vyreklamoval Trockého a jeho druhov z kanadského väzenia a dopravili ich do Petrohradu. Finančná oligarchia i Američania snívali sen o ovládnutí Ruska a jeho sibírskych zdrojov.
Pred niekoľkými týždňami známy liberál, profesor Tom Palmer na prednáške Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika ( 25.9.2017) obvinil K. Marxa, že jeho doktrína je „antisemitská“ ( Marx opakovane kritizuje úlohu židovských bankárov v kapitalistickom systéme a ich „stotožnenie sa“ s ním). Ale boľševici, hoci tam bolo veľa revolucionárov zo židovského prostredia, boli primárne odporcami kapitalizmu. O tom dnes pochybuje málokto… Možno je len špekuláciou, že dôsledná antikapitalistická orientácia boľševikov spôsobila také sklamanie oligarchov v ich očakávaniach, že sa bankári a priemyselníci rozhodli v kríze tridsiatych rokov , v spore s komunistami, podporovať radšej fašistov a nacistov….
Sovietsky zväz bol polstoročie najdynamickejšie sa vyvíjajúcou krajinou sveta. Heslo „sovietska moc = elektifikácia + soviety“, demonštruje, že sa vzájomne doplňoval a podporoval kultúrno-politický a ekonomický program. Rusi vytvorili stabilný mnohonárodný štát, vojensky porazili prakticky všetky európske veľmoci. Odstránili analfabetizmus a kolonializmus. Spriemyselnili, elektrifikovali obrovský štát a dosiahli významné vedecké úspechy. Bolo by jednostranné hovoriť len pozitívne ( tak, ako je nekorektné hodnotiť sovietske obdobie len negatívne). Ako paradox vyznieva, že obdobie deštrukcie sovietskeho systému ( Dubček, Gorbačov) sa vníma „pozitívne“ a obdobie, keď socializmus dominoval a porážal na všetkých frontoch kapitalizmus sa nálepkuje „zločineckými“ prívlastkami.
Alebo nejde o paradox?
Napísal Juraj Jánošovský

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *