pondelok , 24 september 2018
A huge collection of 3400+ free website templates JAR theme com WP themes and more at the biggest community-driven free web design site

Peter Dinuš – Výročie pokusu o nenásilnú kontrarevolúciu v Československu

V tomto roku si buržoázia a s ňou aj rôzne maloburžoázne ľavicové prúdy pripomínajú 50. výročie pokusu o nenásilnú kontrarevolúciu v Československu roku 1968. Obdobie od januára 1968 do augusta 1968 sa v ponovembrovom ideologickom klišé hodnotí pozitívne ako „obrodný“ proces a vývoj od apríla 1969 do novembra 1989 negatívne ako „neostalinská normalizácia“. Zdroje takéhoto hodnotenia spočívajú v interpretácii podľa ktorej nebyť invázie vojsk Varšavskej zmluvy, rok 1968 by mohol pre československú spoločnosť predstavovať to, čo rok 1989. „Pražská jar“ by nám mohla o dve desaťročia skôr priniesť prekonanie „totality“ a následnú obnovu „slobody a demokracie“. Uvedené inými slovami potvrdzuje závery Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, že vývoj po januári 1968 viedol k opusteniu socializmu (prekonaniu „totality“), a k reštaurácii kapitalizmu (obnove „demokracie“). Buržoázia má preto dôvod oslavovať. Priblížme si krízový rok 1968 resp. jeho hlavné ideovo-politické tendencie v stručnosti aj my.

V nadväznosti na XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (1956) mali podstatný vplyv na vedúcich československých komunistov v 60. rokoch 20. storočia výsledky rokovania XXII. zjazdu KSSZ, ktorý sa konal v roku 1961. Tento zjazd okrem opakovaného odsúdenia tzv. kultu Stalinovej osobnosti prijal nový program KSSZ, ktorý bol v tej dobe považovaný za nový „komunistický manifest“. Týmto programom malo ľudstvo dostať do rúk plán, ako budovať novú spoločnosť, ktorá bude znamenať jeho najvyšší rozkvet; k tomu bolo vyzbrojené vedou o rozvoji tejto spoločnosti. Vedecky zdôvodnený program mal ukazovať cesty k dosiahnutiu najväčšej ľudskej slobody a rovnosti, kedy sa vzťahy medzi ľuďmi budú zakladať na humánnej zásade „človek človeku priateľom, súdruhom a bratom“. Podľa programu začína nová etapa socialistickej štátnosti: štát diktatúry robotníckej triedy prerastá v štát všetkého ľudu, ktorého vývoj vyvrcholí v komunistickej spoločenskej samospráve. Nejedná sa o nástroj diktatúry jednej triedy, tá údajne splnila svoje historické poslanie. Je orgánom vyjadrujúcim vôľu a záujmy všetkého ľudu pri zachovaní vedúcej úlohy robotníckej triedy. Kapitalizmus sa v zmysle programu na celom svete rúca, zatiaľ čo socializmus kráča nezadržateľne k víťazstvu, oslabený kapitalizmus už takmer nie je schopný odporu.

Je len samozrejmé, že tieto myšlienky pôsobili na ostatné komunistické strany východnej Európy, najviac na Komunistickú stranu Československa (KSČ). Vízia „socializmu s ľudskou tvárou“ je nemysliteľná bez nadväzovania na tento teoretický odkaz Chruščovovho kurzu. Socializmus s ľudskou tvárou predstavuje – v dobovom porovnaní s deformovaným, byrokraticko-centralistickým socializmom Novotného éry – autentickú cestu ku komunizmu. V duchu nového programu sovietskych komunistov, XIII. zjazd KSČ, ktorý sa konal v roku 1966 hovoril o novej etape rozvoja socializmu založenej na širokom uplatnení vedeckotechnického pokroku. Rok 1968 kládol akcent na prestavbu socialistického štátu, socialistickú demokraciu, požiadavku novej úrovne spoločenskej rovnosti, rozvoj ľudovej iniciatívy, vedeckého myslenia, požiadavku, aby sa od kázania socialistických politických ideálov prešlo k politike vlády ľudu. Akčný program KSČ z apríla 1968 načrtáva model spoločenských vzťahov, ktorý by uvoľnil „nové a prenikavé sily socialistického života“, ktoré by umožnili silou iniciatívy ľudí a vedeckého myslenia uplatniť socializmus nielen s ľudskou tvárou, ale aj socializmus s najširšou ľudovou spoluúčasťou. Bude záležať na realizácii takej politiky KSČ, aby si strana svoju vedúcu úlohu v spoločnosti plne zaslúžila hlavne silou svojich myšlienok, svojho programu, svojej správnej a celým ľudom podporovanej politiky.

Ruka v ruke s týmito tézami „progresivisti“, t. j. stúpenci „obrodeného“ socializmu ohlasujú dynamiku, pohyb, protirečivosť, nepokoj, konflikty, dialóg, riziká víťazov a porazených, upúšťajú od termínu marxizmus-leninizmus, píšu o prestavbe socialistickej spoločnosti, modeloch, systémoch, civilizácii, kritickom myslení, filozofickej antropológii, politickej vede, teórii civilizácie, rojčia o komunistickej revolúcii, komunistickej výstavbe, komunistickej spoločnosti, komunistickom modeli, rozvinutom komunizme, vedeckotechnickej revolúcii komunizmu. Uvedené tézy, myšlienky, prístupy, ktoré v Československu korešpondovali s implantovaním „tržných vzťahov“ do socialistickej ekonomiky, mali svoju odvrátenú tvár. Bolo ňou opúšťanie triedneho boja. Spochybňovanie alebo priamo odmietanie triedneho boja súviselo s odmietnutím Leninovej a Stalinovej tézy o zostrovaní triedneho boja v podmienkach štátu, ktorý rozvíja socialistický projekt. Chruščov tvrdil, že triedny boj sa postupne utišuje a mizne. Na spomínanom XIII. zjazde KSČ sa konštatovalo, že triedny boj ako hybná sila pokroku už nie je aktuálny. Dubček si túto tézu osvojil. Keď na septembrovom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ v roku 1967 predložil A. Novotný tézy Postavenie a úloha strany v súčasnej etape vývoja našej spoločnosti v ktorých zdôrazňoval triedny charakter spoločnosti, A. Dubček proti vyzneniu dokumentu otvorene vystúpil. V jeho referáte prednesenom na známom plenárnom zasadnutí ÚV KSČ 29. mája 1968 síce zaznelo, že žijeme v rozdelenom svete v ktorom neprestal pôsobiť triedny boj, táto skutočnosť však podľa neho nebola pre charakter československého spoločenského vývoja určujúcim činiteľom.1 V tomto zmysle považuje slovenský „dubčekológ“ I. Laluha nielen spochybnenie ale aj odmietnutie funkcie triedneho boja za „kľúčový inovačný moment“ pojanuárového vývoja. Ako uvádza, Dubček nielen spochybňoval bazálnu funkciu triedneho boja ale ho aj – v súvislosti s vedeckotechnickou revolúciou – odmietal a ďalej, že liberalisticky kládol dôraz nie na pracujúce masy (proletariát), ale na občana.2 O nefunkčnosti triedneho boja až jeho tragickej škodlivosti sa podľa I. Laluhu Dubček presvedčil pri práci v rehabilitačných komisiách. Citujem: „A ako jeho pozitívny kontrapunkt uvádza tézu, že je žiaduce, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti… Na májovom pléne ÚV KSS v roku 1967 konštatoval: ,Triedny boj už prestal byť v čase vedecko-technickej revolúcie hybnou silou rozvoja spoločnosti, … nastala nutnosť vytvárať podmienky, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti…“.3

Okrem sovietskeho straníckeho kurzu nastoleného N. Chruščovom, prispievalo k tendencii spochybňovať alebo priamo popierať funkciu triedneho boja a tým revidovať marxizmus, aj prenikanie buržoáznej ideológie do Československa v priebehu 60. rokov minulého storočia. Tento vplyv sa najvýraznejšie prejavil spochybňovaním vedúcej úlohy robotníckej triedy a tým aj vlády komunistickej strany. Táto taktika bola vyjadrená v teóriách deideologizácie resp. konca ideológie, konvergencie, manažerskej revolúcie, postindustriálnej spoločnosti a iných sociologických konceptoch prichádzajúcich k nám väčšinou zo Spojených štátov amerických. Socializmus a kapitalizmus v nich predstavovali len rôzne cesty k jednému typu spoločnosti v ktorej nakoniec splynú. K najvýraznejším prejavom tohto vplyvu v Československu patrí vypracovanie špecifickej ideológie vedecko-technickej revolúcie kolektívom vedeckých pracovníkov pod vedením R. Richtu. V ich práci s názvom Civilizácia na rázcestí sa píše o riadení pochodov, ktoré v socializme už neprebiehajú podľa zákonov triedneho boja. Do výsledkov práce Richtovho kolektívu sa premietli niektoré stanoviská amerického buržoázneho konceptu technokratizmu. Richtov výskum, ktorý bol „nad rámcom marxistickej teórie“, mal predovšetkým anticipovať nástup tzv. postindustriálnej spoločnosti. Nie náhodou našiel vo svete ohlas u amerického buržoázneho sociológa D. Bella. Richta a Bell dospeli k hypotéze, že budúcou vládnucou triedou v post-spoločnosti nebude robotnícka trieda, ale vedeckotechnická inteligencia.

Napriek spochybňovaniu triedneho boja zo strany Chruščovových stúpencov, československých progresivistov a technokratov, triedny boj naďalej existoval,

1 In: Rok šedesátý osmý v usneseních a dokumentech ÚV KSČ. Svoboda. Praha 1969, s. 180.

2 Laluha, I.: K charakteru reformného hnutia v 60. rokoch. Osobnosť Alexandra Dubčeka. In: Alexander Dubček, politik, štátnik, humanista. Veda. Bratislava 2009, s. 109.

3 Tamže, s. 109-110.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *