pondelok , 24 september 2018
A huge collection of 3400+ free website templates JAR theme com WP themes and more at the biggest community-driven free web design site

AUGUST 68 VERSUS NOVEMBER 89

Výročia pripomínajú udalosti, v ktorých sa vždy riešil istý druh konfliktov.
Od názorových, hodnotových až po územné, národnostné a i. Z toho
vyplýva aj ich rozdielne historické (i osobné) hodnotenie, neraz protichodné,
až antagonistické. Nie je to náhoda, lebo na ich pozadí vždy boli
triedne záujmy. Čo ako maskované, napr. vojnami či národnostnými nepokojmi,
nakoniec vždy išlo o moc v prospech vládnucej triedy; o jej udržanie,
rozšírenie alebo pád. Hodnoty víťaznej triedy potom determinovali
ďalší vývoj, osudy jednotlivca, národa (etnika, rasy) i spoločnosti ako
celku.
Aj vznik samostatného Slovenska je toho dôkazom. Resuscitovaná
buržoázia len využila národnostné ambície, aby si rozdelila trhy a mohla
na svojom teritóriu neobmedzene vládnuť. S deštrukciou socializmu, s likvidáciou
moci v mene a v prospech pracujúcich, bol zánik spoločného
štátu len otázkou času. Stál sa nevyhnutným. Z obáv o výsledok, kapitálotvorná
vrstva, budúcich hlupáčikov nepripustila ani len k referendu. Hra
na slobodu a demokraciu má svoje nepísané, ale o to drzejšie a bezohľadnejšie
pravidlá.
Štefánikov osud je rovnakým dôkazom. Bol spolutvorcom vzniku
ČSR, ale svoje légie poslal proti Leninovi, proti ruskej revolúcii. Zabíjať. Za
to je dnes, za kapitalizmu, medaila. Za socializmu len strohá pripomienka.
O našu ČSR sa zaslúžili aj Francúzi, aby nás o 20 rokov neskôr podhodili
Hitlerovi. Výročie Mníchovskej zrady sa dnes nepripomína. Lebo nateraz,
spolu s Talianmi, Angličanmi a Nemcami, sú naši včerajší zradcovia našimi
triednymi spojencami v NATO a únii. U nás i tam vládne trieda kapitálu,
taká istá, aká zradu na našich národoch spáchala.

Za vstup vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 68 nesie zodpovednosť
vtedajšie vedenie KSČ, na čele s A. Dubčekom. Pražská jar bola roky a
dobre pripravovaná akcia Západu. Nikdy sa nezmierili so socializmom ako
slobodnou voľbou pracujúcich vo februári 48. Skúšali to v Maďarsku 56, v
Poľsku takmer nepretržite, donútili sovietov k výstavbe berlínskeho múra;
ale kľúčové Československo nie a nie načať. Pochopili, že pevnosť sa najlepšie
dobýja zvnútra.
Pražská jar bol útok na socializmus, tak ako november 89. Ani on,
ani november nezačínali otvorenými atakmi na systém. Až na výnimky, v
oboch prípadoch začínal trójsky kôň ako kôň klasický. Voľná hra politických
síl, ako jedna z požiadaviek na reformu socializmu s ľudskou tvárou,
sa po novembri stala normou. Ukázala, o čo išlo už v pražskej jari; aby po
novembri 89 ukázala kam až pokojnú a vyspelú krajinu možno doviesť. Do
akého rozvratu, úpadku a do akých spolkov.

Pre bratov Čechov bude tento august pamätný aj tým, že im v Afghanistane
zabili troch vojakov (celkom na misiách už 28). Padli pri internacionálnej
obhajobe záujmov, presnejšie zločinov, USA. Našich, slovenských
žoldnierov padlo 57. Z tých istých príčin. Padnúť v takejto vojne nie
je hrdinstvom, hrdinstvom je nedať sa do nej vtiahnuť. Za socializmu vojaci
slúžili svojej vlasti, teraz podpisujú kontrakt. Kontrakt na čo, na
hrdinstvo?
Vstup vojsk na územie ČSSR nemožno pravdivo a objektívne vysvetliť,
a tak pochopiť, bez kontextu vtedajšej medzinárodnej situácie. Svet
bol permanentne, od konca druhej svetovej vojny, vinou Západu, na pokraji
novej. Odtajnené dokumenty len dokazujú, ako sa na to pripravovali.
Na Prahu, už v roku 1956, bolo našimi milými Američanmi, naplánovaných
56 atómových úderov, na Bratislavu 24 – zničili by aj neutrálnu Viedeň –
na Brno 28, na historickú Banskú Štiavnicu dva, a celkom len na Slovensko,
bez Čiech a Moravy, 170 atómových bômb! Toľko Hiroším a Nagasaky
nám malo zaručiť, vo svete bez ľudí, návrat demokracie a slobody.
Kľúčovým plánovačom i hráčom boli USA. Doláru v tej dobe nehrozila
klinická smrť, ba naopak. Stačilo len vkladať papier do rotačiek a financovanie
vojen, zbraní, prevratov, vrážd nepohodlných politikov, a všetkých
možných darebáctiev, korupciou počínajúc a skupovaním mozgov
končiac, bolo len za cenu onoho papiera. To sa vládne!
A morálka? Jej piliere zatĺkli kolonizátori, ctení Angličania, Francúzi,
Nemci, Španieli, Portugalci, Holanďania a i. Od začiatku bola postavená na
brutálnom násilí a vyvražďovaní pôvodných obyvateľov. Zelení, spolky na
ochranu zvierat, i účastníci Pohody, by mali vedieť, že vystrieľali aj milióny
bizónov. Aby zlikvidovali hlavnú obživu Indiánov. A táto znôška, už bez
krvavých skalpov v ruke, naprataná do drahých oblekov a šiat, sediac vo
vedení NATO a únie, je dnes našim povinným priateľom. Našimi vzormi v
obhajobe ľudských práv. Spolu s nimi bojujeme proti extrémizmu, ktorý
oni zasiali a oni generujú.
Britský parlament dnes rieši brexit, ale pred pár rokmi – také isté
papierové hlavy – hlasovali o výške odmeny za zabité (!) indiánske dieťa,
ženu, dospelého. Vyrobili na to aj cenník. Pripomína im tieto výročia
niekto?

60-té roky minulého storočia začali rokom Afriky, formálne padol
celý koloniálny vykorisťovateľský a utlačovateľský systém. Kolónie dostali
vlajku a hymnu, ale potešeniu žiť na úkor druhého sa kapitál nevzdával
ľahko. Po zverstvách Francúzov v Alžírsku, a nie len v 50-tých rokoch, rabovačku
preniesli aj do Vietnamu. Až po výprasku pri mestečku Dien Bien
Phu sa stiahli. Vojny radikalizovali domáce nepokoje a veľa nechýbalo, aby
došlo k zmene systému. Komunistická strana Francúzska bol vtedy pojem,
ale ešte väčší zasiahol spoza oceánu.
Vietnam svojim potenciálom i polohou lákal. Sebavedomé a nenásytné
USA sa rozhodli, že namiesto Francúzov mu slobodu a demokraciu
dostrieľajú oni. Začali okupačnú agresívnu vojnu aká v novodobých dejinách                                                                                      nemala obdobu. Len stručne, zhodili tam viac ako tri milióny ton
bômb, rozmenené na kilogramy sú to miliardy, a je to takéto desivé číslo:
3.000.000.000 ! Nadrogovaný a alkoholom omámený výkvet Ameriky používal
napalm proti všetkým, aj proti civilistom; presne ako Nemci svojho
času plameňomety. Nasadili aj zbrane hromadného ničenia. Chemické
zbrane v takom rozsahu ešte nikto dovtedy nepoužil. A to aj keby sa zarátal
použitý i plánovaný plyn v nacistických koncentračných táboroch. Na
pokojné obyvateľstvo Vietnamu, na jeho pôdu, vodu, na lesy, na všetko
živé i neživé, zhodili viac ako 75.000.000 litrov toxických látok! Skúšali aj
biologické a geofyzikálne zbrane. Len pre to, aby si udržali koloniálne postavenie,
aby mohli žiť na úkor iných. Nič nepomáhalo, ani modlenie vojenských
kaplanov.
Aj taký bol vonkajší svet v roku 1968. A len naivní si mohli myslieť,
že nás sa to netýka. A čo dianie v Latinskej Amerike, kde USA podporovali
všetky krvavé a diktátorské režimy? A okrem Fidelovej Cuby (59/60), také
boli prakticky všade.
Socializmus, a nie len u nás, hľadal – za takýchto zložitých vonkajších
okolností – nové cesty, nové riešenia stáročných (!) sociálnych a národnostných
problémov. Zároveň zápasil s nepriateľmi, i teroristami, doma
i vonku. Ale i s radikálmi vo vlastných radoch (poručíme větru, dešti; ako
symbol).
Nie vždy bolo jasné, kto je aj doma, vo vlastnej strane, priateľ alebo
zločinec. Znova treba pripomenúť, že socializmus nemohol byť lepší, dokonalejší
: nie cieľmi, ale prostriedkami ich dosahovania – teda humánnejší a
demokratickejší – než bola doba, v akej vznikal. Niesol všetky jej odtlačky,
jej problémy, neistotu, rozpory, nedostatky i nádeje. Takým bol aj náš rok 68.

Drvivá väčšina spoločnosti si úprimne želala socializmus a netúžila
po návrate predfebruárových pomerov. Dubček to vyjadril heslom: socializmus
s ľudskou tvárou. Aby sa odlíšil od etapy radikalizmu, od chýb a
tragických omylov, ktoré boli po vojne a do začiatku 50-tých rokov súčasťou
rodiaceho sa systému.
Nepriatelia socializmu snahy o očistu, o renesanciu socializmu pochopili
ako príležitosť naň zaútočiť. Spochybniť a rozvrátiť. Sebakritiku
považovali za slabosť, nie ako podmienku prekonania chýb. Našu spoveď
ponúkli diablovi. Svoji svojim.

Ako ilustráciu uvediem osobnú spomienku z futbalového štadióna
Slovana Bratislava. Ako 15 roční žiaci vojenskej strednej školy z Nového
Mesta nad Váhom sme boli na veľkom zápase Československa. Hlásateľ
privítal Alexandra Dubčeka, prvého tajomníka ÚV KSČ. Preplnený futbalový
štadión začal skandovať Nech žije Dubček, Nech žije KSČ! Ohúrila                                                                                                                neuveriteľne spontánna atmosféra. A taká bola celá spoločnosť. Fandila
Dubčekovi, i socializmu. Máj 68.

Československo bolo súčasťou zoskupenia, ktoré – či sa to dnes niekomu
páči, alebo nie – bolo jedinou silou, ktorá mohla čeliť a zabrániť
agresii USA. Dôkazom je vlastne dnešok, lepšie povedané doba po deštrukcii
svetovej socialistickej sústavy. Koľko krajín, USA spolu s Anglickom,
Talianskom, Francúzskom a ďalšími našimi priateľmi, rozvrátili,
zbombardovali a zničili, len aby si uchovali moc a diktovali svetu? Kto spočíta
desiatky miliónov ich ponovembrových obetí? A čo migrácia; kto a
prečo ju vyvolal? Kto a prečo ju nechce zastaviť? Triedne ciele kapitálu,
napriek majstrovskému maskovaniu, boli a sú v rozpore so všeľudskými
hodnotami, lebo sú totalitaristické. Dejiny sveta sú dôkazom.
To, čo sa dialo u nás v 68, nebolo len našou vnútornou záležitosťou.
V hre neboli len naše ambície, ale aj ambície celej sústavy socialistických
krajín. Politické a vojenské vedenie Sovietskeho zväzu bolo k takýmto
zmenám veľmi citlivé. Boli to ľudia, čo prežili fašistické besnenie a jeho
zverstvá. Aby diabla, a jeho spojencov, vyhnali z krajiny, denne videli zomierať
svojich vojakov, svojich občanov. Milióny! Len v Leningrade ich
hladom a zimou zomrelo viac ako 2.000.000; dva milióny detí, žien, bezmocných
a chorých stareniek a starčekov. Kto, než oni, poznali lepšie
cenu mieru, ale i jeho krehkosť?
Voľba, pred akú postavil Dubček Brežneva, bola nakoniec voľba Sophiina!
Pravdepodobne sa čakalo len na podnet. A pravdepodobne, takým
bolo Memorandum Vojenskej politickej akadémie v Prahe. Akokoľvek dobre
myslený dokument, ako príspevok k tvorbe čs. vojenskej doktríny, nemohol
nebrať do úvahy vonkajší svet. Jeho vojenskú, ekonomickú, politickú
či duchovnú (psychologickú) realitu. Naše miesto i našu zodpovednosť.
To bola jeho základná teoretická, politická i vojensko-strategická chyba.
Naivita (?) poslúžila ako rozbuška, a vývoj dostal svoj autonómny, a neželaný
smer. Pre nás, i pre našich spojencov.

O tento stav sa, pravda, veľmi pilne usilovali „tenkrát na Západě.“
Všade naokolo nám tlieskali a povzbudzovali nás, aký sme majstri sveta.
Pestovanému ošiaľu uverili aj mnohí vzdelaní ľudia, vrátane spomínaných
vojenských špičiek. Hlavný ekonóm, Otta Šik, napríklad vyhlasoval, že naša
koruna sa do piatich rokov vyrovná americkému doláru! Kto by ho nemiloval?
Takmer na Nobelovú cenu.
Pochybnosti budili aj iné výroky a osobnosti, predseda parlamentu
Smrkovský – ktorý ako jediný politik na svete podpísal s fašistickým Nemeckom,
ako predseda ČNR, pred koncom vojny, separátny mier – spochybňoval
naše spojenectvo so Sovietskym zväzom. On?

Kvantita naivity, ale aj zahraničných a domácich provokácií, chýb,
ale i otvorených útokov sa blížila k bodu zlomu. Vojenský zásah je vždy
krajným a nebezpečným riešením. Alternatíva už nebola. A nebyť toho,
ako ukázal vývoj po novembri 89, tento dnešný chaos, by sme tu mali už
od roku 68! Len s inými maskami.
Novembrový prevrat 89 bol len zavŕšením udalosti spred augusta
68; teraz už dokonale pripravený, zrežírovaný a zinscenovaný. Tak, aby
vyzeral ako dielo domácich majstrov. Urob si sám. November vlastne – po
rokoch – potvrdil, že vstup spojeneckých vojsk bol oprávnený, že zabránil
rozvratu a deštrukcii socializmu v ČSSR; zabránil občianskej vojne.
Nepripomína sa, že vtedajšie sovietske vedenie navrhovalo našej
vláde, práve s ohľadom na medzinárodnú situáciu, iné riešenie. Aby sa
predišlo vojenskej agresii NATO cez Nemecko, sovieti navrhovali, že západnú
hranicu, našu i socializmu, budú na svoje náklady strážiť oni. A my,
aby sme takto uvoľnené dve divízie, cca cez 30 tisíc vojakov, využili pre
potreby národného hospodárstva; pre výstavbu bytov, ciest a diaľnic, pre
obnovu železníc a pod. Kto nám, a prečo našepkával a radil, aby sme to
neprijali?

Západ v auguste 68 pochopil, lepšie povedané skúsil a overil, že rozvrat
jednotlivých socialistických krajín, per partes, nie je možný; nedá sa.
Trvalo im približne 20 rokov, aby pripravili útok na všetky socialistické
krajiny naraz. Využili k tomu aj Hitlerov návod z Mein kampf-u: ako
zapojiť mládež, ako narýchlo vytvoriť lumpenproletariát, i ako zastrašiť
masy nimi samotnými. Potrebnú lumpeninteligenciu si pestovali na diaľku.
Parta 77 bola praktický v každej krajine. Zradcovia, karieristi, prebehlíci a
pobehlice sa vždy nájdu; v každom národe.
Prevrat, a tak plánovaná deštrukcia socializmu, sa v podstate urobila
naraz vo všetkých socialistických krajinách. V Nemecku využili múr, v
Poľsku cirkev a kostoly, u nás popularitu hercov a umelcov, v Rumunsku
maďarský nacionalizmus, pričom Maďarsko samotné už predtým chytili do
dlhovej pasce atď. Na Juhosláviu si akoby počkali, tam mali iné plány, a
podarili sa. Neoceniteľnú prácu pre úspech akcie vykonal poľský pápež.
Aby sa neskôr, než ho určili za svätého, zaradil medzi veľkých kritikov
kapitalizmu, svojho životného diela. Zdá sa, že ani Stvoriteľ to so svojimi
podriadenými nemá ľahké.
V každej krajine sa niečo našlo, vlastné chyby, vlastné krivdy, nadutosť,
povrchnosť, nesplnené ambície jednotlivcov, staré účty, ale najmä
roky pestované, a denne omieľané lži a klamstvá. Vyhrali v psychologickej
vojne, ktorú sme celkom nepochopili. V nej nás uzbrojili, našimi ideálmi,
našou vierou v lepší a spravodlivý svet. Dnes Nemci z NDR plačú za
svojim socializmom, za Ruskom, Maďari boli prvý, ktorý zrušili plot so                                                                                              Západom, a teraz sú prvý, ktorý ho znova – a aký – postavili. Rumuni,
Bulhari majú chudoby a problémov toľko, že by z toho postavili rebrík na
Mesiac. Zatiaľ si vystačia s americkými základňami proti Rusku, ale dočkajú
sa. Poliaci si Walesov chaos vymenili za chaos únijný. Ako vždy, potrebujú
k tomu Rusko ako nepriateľa; biskupi útočia na pápeža, že im
svojou skromnosťou nedá žiť. Aby prestal, lebo ich viera je ohrozená.
Nuž, bratia v Kristu, život je aj materiálny. A kresťania ako politici, či
ako podnikatelia a privatizéri, ako veliaci vojaci, to len dokazujú. Vedú v
chamtivosti, egoizme a v zločinoch. Bombardovanie Juhoslávie bol len
skromný príspevok na ich neodvratnej ceste do pekla. Aj so svojimi
voličmi?
Pád socializmu – symbolicky spájaný s pádom berlínskeho múru – odštartoval
však neodvratný pád kapitalizmu. Načas si svoje problémy vyviezli
vonku, aj k nám, ale priestor sa zužuje. Aj preto, že hranice Ruska
už druhýkrát jeľcinovský neprekročia. A socialistická Čína im ide v ústrety.
Koľko času zostáva americkému doláru? Na rozdiel od Krista nevstane z
mŕtvych, lebo jeho hodnota stojí už len na vojnách, na zbraniach a
zabíjaní.
Čína, Vietnam i Cuba nepodľahli Gorbačovskej perestrojke. Dokázali,
že systém je reformovateľný, i keď to nie je jednoduché, ani samočinné.
Čas ukáže, či u súdruha Gorbačova išlo o zradu, alebo len o naivitu Dubčekovského
typu. Napáchané škody, a vonkoncom nie len materiálne, a
nie len u nich, či u nás, už teraz sú nevyčísliteľné.

Česká i slovenská televízia nám už dlhšie pred výročím augustových
udalostí pripomínajú ako a čo sa stalo. Pamätníci striedajú pamätníkov,
vzdychajú a spomínajú, vyťahujú staré fotografie, články a iné relikvie. A
ako tradične, na striedačke je vždy pripravený, a v dobrej kondícii (už)
profláknutý Golonka. Áno, spomínať treba. Ale ucelene, a teda pravdivo.
Inak je to len formát o zbabelosti autorov, a príklad vymývania mozgov.
Obe televízie, a nie len ony, majú vo svojich archívoch aj dokumenty
tej doby z diania vo svete, osobitne z vietnamskej vojny. Nech seriálovo,
pararelne, ukážu ako statoční americkí chlapci oslobodzovali Vietnam od
komunizmu, ako masakrovali deti a ženy, osobitne v dedinke My Lai, ako
B 52 z bezpečnej výšky hádzali tony bômb na ľudí dole; nech pripomenú
ako horí napalm na ľudskom tele. Aby aspoň trocha ukázali na rozdiely v
okupácii u nás a tam, vo Vietname. Kde vojenskú akciu viedli naši dnešní
triedny bratia z USA. Tí, ktorí si od novembra 89, potichu a plazivo, budujú
okupačné body na našom území. Normalizujú, len inak.
Verejnoprávne televízie majú príležitosť – ak slúžia pravde a verejnosti
– ukázať a porovnať konanie dvoch veľmocí v rovnakom historickom
čase. A mohli by to pripomínať každý rok, a nie len 21. augusta. V prestávkach                                                                                            medzi augustami by mohli pripomínať, obrazom i zvukom, Irak,
Afghanistan, Juhosláviu, Sýriu, Líbyu , Chile a i.
Falošní proroci ovládli veľkú časť sveta, kde egoizmus, chamtivosť a
najmä bezohľadnosť sú podmienkou úspechu. Hlúposť a neznalosť, hore i
dole, podmienkou moci. Svet bez ľudí sa stáva globálnou realitou. Náš príspevok
k nej začal novembrom 89. Ale mohol i skôr.
Hlupákom stačí kapitalizmus. Múdri a čestní ľudia chcú viac.
8. augusta 2018 PhDr. Michal Dieneš, CSc.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *