sobota , 26 máj 2018
A huge collection of 3400+ free website templates JAR theme com WP themes and more at the biggest community-driven free web design site

70. výročie Víťazného februára

Tento rok si pripomíname okrúhle 70. výročie porážky československej buržoázie vo Februári 1948. Položme si preto otázku, čím bol tento zásadný zvrat o ktorom súčasný buržoázno-klerikálny režim prehlasuje, že predstavoval začiatok „zla“? Ako máme hodnotiť význam tohto medzníka nášho historického vývoja? Cenným zistením sú tu názory prostých slovenských občanov. V novembri 2003 a februári 2005 uskutočnil Ústav politických vied SAV v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu reprezentatívny výskum verejnej mienky. Jedným z hlavných cieľov výskumu bolo zistiť, z akých hodnotových zdrojov vychádzajú pri reflexii prelomových udalostí moderného vývoja našej spoločnosti obyvatelia Slovenska. Prieskum ukázal, že v hodnotení udalostí Februára ako pozitívneho medzníka v dejinách slovenského národa boli – napriek orwellovskej antikomunistickej propagande súčasného režimu – kladné a záporné odpovede takmer vyvážené (s pozitívnym tvrdením plne súhlasilo 16,3% a čiastočne súhlasilo 27,8% respondentov, vôbec s ním nesúhlasilo 17,9% a len čiastočne nesúhlasilo 24,8% občanov).

Február 1948 nebol obyčajným prevratom či dokonca „pučom“, ako sa ho snaží charakterizovať buržoázna propaganda. Predstavoval politický zápas. Dostali sa v ňom do pohybu masy ľudí nespokojných s výsledkami národnej a demokratickej revolúcie, predovšetkým s tým, že celý rad jej opatrení, v ktorých videli nádej na zlepšenie nebolo možné presadiť. Všeobecná bola nespokojnosť mestského obyvateľstva s čiernym obchodom, s rastom vrstvy šmelinárov, veľká časť dediny bola roztrpčená brzdením pozemkovej reformy, bol tu odpor voči rastu moci byrokracie. K tomu pristupovalo vedomie neschopnosti buržoáznych režimov riešiť kľúčové problémy obyvateľstva v medzivojnovom období, sklamanie národov Československa z toho, že prvá republika nedokázala vyriešiť sociálne problémy, rozčarovanie z prebujneného straníckeho systému a zrady Československa v Mníchove 1938. Pohyb nespokojných ľudových más sa stal politickou a mocenskou oporou Komunistickej strany Československa, strany, ktorá sa stala politickým lídrom povojnového vývoja, a to nielen z dôvodov svojej aktivity v národno-oslobodzovacom boji, ale aj zásluhou svojej politiky v rokoch buržoáznej republiky.

Proces zmien po víťazstve nad fašizmom, sa v Československu začal prijatím Košického vládneho programu v apríli 1945. Na zásadných štrukturálnych zmenách československej spoločnosti sa zhodli všetky politické strany Národného frontu. K hlavným patrila očista verejného života od zradcov a kolaborantov, pozemková reforma a znárodnenie priemyslu, baní, bánk a poisťovní. V májových voľbách 1946 v celoštátnom meradle zvíťazila Komunistická strana Československa, ktorá bola zárukou ďalšieho prehlbovania revolučného procesu.

V porovnaní s českými krajinami, na Slovensku, teda v zaostalej agrárnej krajine s malou váhou robotníckej triedy a s prevahou roľníctva, mala národná a demokratická revolúcia značne komplikovanejší priebeh. Napriek výsledkom Slovenského národného povstania tu nedošlo k definitívnej porážke ľudáctva. Po vojne boli síce jeho čelní predstavitelia odstránení, ale postfašistické ľudáctvo sa vo forme tzv. politického katolicizmu dokázalo prispôsobiť novým podmienkam. Pretože sa opieralo o organizáciu rímskokatolíckej cirkvi, nerozpadlo sa a mohlo i naďalej vystupovať ako politická sila, predovšetkým keď niektorí z jeho mladších predstaviteľov začali pôsobiť v Demokratickej strane. Vedenie tejto strany mu ponúklo tzv. aprílovú dohodu, podľa ktorej došlo k rozdeleniu zastúpenia vo verejných a straníckych funkciách medzi novoľudákmi (hovorilo sa o katolíkoch) a demokratmi (hovorilo sa o evanjelikoch) v pomere 7:3. Nielen komunisti, ale všetky ostatné strany Národného frontu (spolu s niektorými masovými a záujmovými organizáciami predovšetkým zväzom protifašistických bojovníkov) vtedy dohodu odsúdili ako zradu ideálov protifašistického zápasu – Slovenského národného povstania, vnímali ju ako nebezpečnú pre jednotu Československa v podobe možnej recidívy marca 1939. Táto dohoda sa stala jednou z dvoch hlavných príčin volebného víťazstva Demokratickej strany v májových voľbách 1946. Druhou bola skutočnosť, že slovenskí komunisti nedokázali (na rozdiel od českých) získať väčšinu roľníkov. I keď na Slovensku bol veľký hlad po pôde, v rámci povojnovej pozemkovej reformy bola parcelovaná len malá časť pôdy (asi 9 %), nebolo tu bohaté pohraničie ako v českých krajinách, kde by bolo možné prideľovať pôdu. Hlavný problém však spočíval v tom, že vlastnícke dekréty na pôdu nevydávali demokratické orgány (roľnícke komisie ako v Čechách a na Morave), ale Povereníctvo poľnohospodárstva, ktoré bolo v rukách agrárne orientovanej Demokratickej strany. Situácia sa začala meniť až v dobe, keď tento rezort dočasne prevzal Gustáv Husák (február 1948).

Potom, čo buržoázne strany vedené českými národnými socialistami začali v roku 1947 medzi sebou uzatvárať dohody o spoločnom postupe proti komunistickej politike, sa komunisti začali obávať izolácie, možného vytlačenia z vlády na spôsob vytlačenia komunistických strán z niektorých západoeurópskych vlád. Zmenili preto stratégiu, ktorá bola odrazom zmeny americkej a sovietskej koncepcie svetovej politiky v zmysle premeny ich mocenských sfér v pevnejšie bloky. Namiesto získania 51% hlasov v nadchádzajúcich voľbách, sa začali orientovať na stratégiu zjednocovania všetkých ľavicových síl v obrane dosiahnutých výsledkov revolúcie, t. j. v obrane pred možným protiútokom buržoáznych strán. V Národnom fronte sa tak vytvorili dva proti sebe stojace bloky: komunistický a nekomunistický, proletársky a buržoázny. Tým sa začala kríza Národného frontu, ktorá sa vzhľadom na jeho ústredné miesto v politickom systéme povojnového Československa, zmenila v krízu štátnu. Táto kríza sa vyvinula v konflikt kto z koho.

Napriek tomu, že medzi nekomunistickými stranami existovali dohody o spoločnom postupe proti komunistickej politike v Bezpečnosti a niektorí predstavitelia buržoáznych strán ju verejne kritizovali (napr. predseda Demokratickej strany Jozef Lettrich), sa buržoáznym stranám nepodarilo vytvoriť silnejší antikomunistický blok a komunistov izolovať. Obvinenie komunistického ministra vnútra Václava Noska, že reorganizuje Bezpečnosť bez vedomia vlády, bolo vo februárových dňoch 1948 len zámienkou. Skutočnou príčinou vyvolania vládnej krízy neboli otázky okolo ministerstva vnútra, ale komunistická taktika zameraná na uspokojovanie potrieb najchudobnejších vrstiev!

V snahe prekonať dôsledky hospodárskej krízy, ktorá sa od roku 1947 prejavovala v podobe neúrody, problémov v zásobovaní, existencie čierneho trhu, ktorý priniesol vznik špecifickej vrstvy tzv. šmelinárov (ekonomicky i politicky spojenej s buržoáziou), komunisti plánovali zásadné sociálno-ekonomické zmeny, ktoré mali prehĺbiť revolučný proces. V Hradeckom programe navrhovali prijať novú pozemkovú reformu, pričom mali byť parcelované pozemky s výmerom pôdy nad 50 ha. Ešte zásadnejším bol návrh pokračovať v procese znárodňovania tým, že jeho súčasťou budú podniky s viac ako 50 zamestnancami, veľkoobchod a zahraničný obchod. Tieto návrhy boli pre buržoázne strany zásadne neprijateľné, boli skutočným dôvodom vyvolania februárovej krízy vlády Národného frontu. Smerovali totiž k zásadnému obmedzeniu ekonomickej základne buržoázie, obmedzeniu súkromnej kapitalistickej držby vo všetkých oblastiach ekonomiky. Komunisti chceli takto získanými majetkami uspokojovať masy nespokojných. Táto taktika bola pre buržoáziu smrteľná, pretože komunisti sa stávali nielen stranou robotníckej triedy a veľkej časti chudobného roľníctva, ale i stranou znárodneného priemyslu, ktorý od októbra 1945 tvoril najsilnejší ekonomický sektor – štátny. Naproti tomu ekonomickú základňu nekomunistických strán vytváral súkromný sektor, jadro a zdroj sily buržoázie. Komunisti ho svojimi návrhmi ohrozovali tam, kde bol najsilnejší – vo sfére jeho akumulovaných ziskov. Doslovným šokom pre buržoázne strany boli výsledky celorepublikového zjazdu závodných rád dňa 22. februára 1948. Takmer 8 000 delegátov zjazdu nepodporilo buržoáznu taktiku kritiky komunistickej politiky v Bezpečnosti, ale naopak schválilo nielen komunistický návrh riešenia vládnej krízy (aby prezident republiky prijal demisiu časti nekomunistických ministrov), ale i požiadavku ďalšieho znárodňovania! O dva dni neskôr na podporu tohto uznesenia vstúpilo do manifestačného štrajku okolo 2 500 000 zamestnancov. Ak si uvedomíme, že na strane komunistov bola i rozhodujúca časť roľníctva môžeme konštatovať, že s návrhmi komunistov sa stotožnila rozhodujúca časť národa. Naproti tomu buržoázia reprezentovala záujmy menšiny: kapitalistov, šmelinárov, bohatších roľníkov a časť stredných vrstiev.

Podaním demisie časti nekomunistických ministrov vláda neprestala existovať (z 26 ministrov podalo demisiu len 12, teda menšina). Tento fakt umožnil komunistom trvať na tom, aby prezident demisiu prijal a doplnil vládu o iných predstaviteľov tých strán, ktorých členovia demisiu podali. Vládna kríza trvajúca šesť dní bola vyriešená podľa návrhu KSČ, ktorý pod silným tlakom zdola dňa 25. februára prijal prezident Edvard Beneš. Buržoázia bola porazená ústavnou cestou. Ústavné riešenie krízy bolo potvrdené aktom vyslovenia dôvery novej vláde a jej programu parlamentom. Formálne si nechali komunisti schváliť svoj postup v májových voľbách 1948, v ktorých nekandidovali jednotlivé strany, ale vznikla jednotná kandidátka strán a masových organizácií Národného frontu. Ústavnosť Februára 1948 jeho buržoázni a maloburžoázni kritici spochybňujú poukazovaním na zakladanie akčných výborov Národného frontu, mobilizáciu Bezpečnosti, vytvorenie Ľudových milícií a na ozbrojené obsadenie väčšiny sekretariátov nekomunistických strán. Zabúdajú však na skutočnosť, že to bola súčasť pokojného a nekrvavého revolučného procesu, že v Československu prebiehala revolúcia. K verejným prejavom nesúhlasu s komunistickým prevzatím moci vo februárových dňoch ani neprišlo – okrem pokusu niekoľko stoviek študentov dostať sa k prezidentovi na Pražský hrad.
Podľa viacerých historikov, boli v Československu na prelome rokov 1947-1948 možné len dve reálne alternatívy systémovej kryštalizácie povojnového vývoja: buď systém suverénnej vlády Komunistickej strany Československa, ktorý znamenal tvrdé zúčtovanie s buržoáziou, alebo rovnako tvrdé a pravdepodobne krvavé potlačenie politického a mocenského tábora na čele ktorého stála KSČ.

Demokratickým Februárom, ktorým v Československu vyvrcholil revolučný proces, začal v našich dejinách bezprecedentný rozvoj spoločnosti, ktorý sa dotýkal takmer každej jej oblasti. Výstavba priemyslu priniesla nové pracovné príležitosti a nádej na lepší život. Zásadne sa zvýšila úroveň sociálnej starostlivosti, zdravotníctva, školstva, kultúry a vzdelanosti. Zásluhou veľkých investícií a štátnych dotácií sa podstatne rozšírila sieť nemocníc, škôl, knižníc, kín a divadiel. Počet študentov stredných a vysokých škôl, do ktorých v miere predtým nebývalej prichádzali deti z robotníckych a roľníckych rodín, rýchle vzrastal. A tak sa nové spoločenské usporiadanie ani v dobe 50. rokov nedržalo represiou alebo nátlakom sovietskych vojsk, ktoré v tej dobe v Československu ešte ani neboli. Malo vždy svoju sociálnu a politickú základňu, pretože väčšine pracujúcich sa žilo i v dobe najväčších problémov ľahšie a lepšie než v dobe minulej (pozri: Mencl, V.

Dnes sa buržoázia, ktorá od roku 1989 vedie pod firmou „vyrovnávania sa s minulosťou“ neľútostný boj s históriou, komunistom mstí tým, že Február označuje za „puč“, ktorý v bývalom Československu nastolil „totalitný režim“. Na druhej strane sa na hodnotách, ktoré tento „totalitný režim“ vyprodukoval bezohľadne obohacuje. Ako vo Februári 1948 tak aj dnes ako zámienku na diskreditáciu a boj proti komunistom vyťahuje kartu bezpečnosti, činnosť represívnych orgánov, policajnú prácu, aby tak zakryla skutočný dôvod jej odporu – sociálno-ekonomický program komunistov realizovaný v prospech širokých más obyvateľstva. Buržoázno-klerikálny antikomunizmus, ktorý vidí v období rokov 1948-1989 „zločiny komunizmu“, môže kričať a nadávať koľko chce, podobný rozvoj dejinami ubitej slovenskej spoločnosti bol nemožný nielen za vlády uhorskej aristokracie a československej buržoázie, ale je nemožný aj po roku 1989 (ponovembrový úpadok a rozklad v tom dáva komunistom za pravdu). Február predstavoval začiatok odhodlaného zápasu za prekonanie slovenskej zaostalosti, za civilizačnú modernizáciu Slovenska, vrcholom ktorej bolo ekonomické (v podobe industrializácie) a politické (v podobe federalizácie) zrovnoprávnenie Čechov a Slovákov. Dôležitým faktorom tohoto zápasu bola skutočnosť, že úsilie komunistov o hospodársku a sociálnu emancipáciu širokých ľudových más bolo úprimné; nešlo im o prospech úzkej vrstvy obyvateľstva, ktorý sleduje buržoázia ekonomickým a duchovným zotročovaním pracujúcej väčšiny. Dôvodom je samotná podstata socializmu, predstavujúceho univerzalistický emancipačný projekt. Je dedičom osvietenstva, a to jednak v zmysle dovŕšenia jeho politických ideálov, a jednak v zmysle jeho snáh o vytvorenie racionálnej, rovnostárskej a vedecky riadenej spoločnosti. Preto boli proklamácie komunistov, že nadväzujú na politické ciele Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie ich protivníkmi vždy brané vážne. Vplyvný náboženský filozof Arno Anzenbacher tvrdí, že marxizmus vo svojom východisku predstavuje hlboko humanistické hnutie, ktoré chce odvodiť ľudský svet, ľudské pomery zo samotného človeka, čím predstavuje vrcholne pozitívny prínos k modernému projektu ľudskej emancipácie.

Náš prednovembrový socializmus, ktorého základy boli položené vo Februári 1948, zostáva historickým pokusom. Bez hlbších úvah o stupni jeho rozvoja, ho môžeme charakterizovať ako systém, ktorý likvidoval súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a moc buržoázie. Prostriedkom na zachovanie revolučnej zmeny spoločnosti bola diktatúra proletariátu, vykonávaná jeho politickým reprezentantom – Komunistickou stranou Československa. Diktatúra menšiny (buržoázie) bola nahradená diktatúrou väčšiny (triedou námezdne pracujúcich), buržoázna demokracia demokraciou socialistickou. Nielen o našom, ale celom východoeurópskom socializme, ktorého existencia bola závislá od sovietskeho vývoja môžeme povedať, že bol poznačený studenou vojnou, ktorú mu krátko po skončení druhej svetovej vojny vyhlásil monopolistický kapitál. Odmietanie východoeurópskeho socializmu ako nesocialistického „kasárenského“ režimu, s ktorým sa na ľavej strane politického spektra stretávame u maloburžoáznych „antitotalitných“ oportunistov, nikam nevedie. Ich hodnotenia a hľadania „skutočného“ alebo „autentického“ socializmu nepoškvrneného dejinami a jeho triednymi bojmi sú metafyzickej povahy, popierajúce dialektiku vývojového procesu.

Pádom československého socializmu nekončia dejiny, nekončí dialektika, rozpory, nerovnosti, triedne antagonizmy kapitalistickej spoločnosti. Pokus o odstránenie kapitalizmu ako spoločensko-ekonomickej formácie založenej na vykorisťovaní a útlaku človeka človekom, sa bude opakovať znovu.

Literatúra

Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Academia. Praha 2001

Butvin, J. – Kostický, B. – Vartíková, M.: Dejiny Slovenska slovom i obrazom II. Vydavateľstvo Osveta. Martin 1981

Mencl, V. – Hájek, M. – Otáhal, M. – Kadlecová, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Naše vojsko. Praha 1990

Verejná mienka a politika. Ústav politických vied SAV, Bratislava 2006

KSS článok  pod názvom 70. výročie februárovej porážky buržoázie prevzal od Petra Dinuša

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *